Jdi na obsah Jdi na menu
 


Polepšovňa

4. 3. 2009

Polepšovňa?

 

     Boli sme na vychádzke, keď som ju po prvýkrát uvidel. Bola taká krásna! Sedela pod mohutným dubom v jednej záhrade a dopadali na ňu lúče obedňajšieho slnka. Musel som však kráčať ďalej, až sa mi nakoniec stratila v diaľke. Chcel som ju ešte niekedy uvidieť, preto som musel niečo vymyslieť.

     O pár dní sa mi naskytla príležitosť. Nikto nebol doma, a tak som sa mohol nepozorovane vytratiť. Mal som však na pamäti, že do večere sa musím vrátiť, aby z toho nebol problém. A tak som už o chvíľu bežal známou vychádzkovou trasou k mojej vyvolenej. Celý zafučaný som dobehol k cieľu mojej cesty, zdvihol som zrak a uvidel som ju. Bola ešte krajšia, ako som si ju pamätal. Už som ju chcel osloviť svojim mocným hlasom, keď v tom sa za mnou ozvalo: „Chlapče! A čo ty tu taký sám?“

     Ani som nevedel ako, ocitol som sa na tom najhoršom mieste, aké si viete predstaviť. Bol to hrozitánsky trest za môj útek z domu. Nerozumel som tomu, ako s týmto mohli naši súhlasiť. Bolo nás tam veľa, mladší i starší odo mňa, dievčatá i chlapci. Vládli tu však kruté pravidlá. Jedlo, ak sa to tak dalo nazvať, sme dostávali len raz za deň, von sme chodili len dvakrát do týždňa, aj to len na dvor. Hneď bol oheň na streche, ak niekto náhodou zvýšil hlas. Ako tak plynul čas, strácal som nádej, že ešte uvidím svojich blízkych, že uvidím svoju lásku. Pravdepodobne im tí trýznitelia zakázali navštíviť ma. Nikdy som si nemyslel, že za jednu vychádzku bez súhlasu zaplatím takú krutú daň. Za tých pár dní, čo som tam strávil, som tak schudol, až mi trčali rebrá. Ale tak to predsa nemohlo ísť ďalej! Pri rannom boji o jedlo som začul, že sa organizuje útek. Veľmi ma to lákalo. No to budú na mňa doma hrdí! Hneď ako sa zjavím pred vchodom na rohožke, odvezú ma naspäť. Alebo nie? Možno im chýbam tak, ako oni mne... Slnko zapadlo, zaliala nás tma. Videli sme len blikanie televízora a počuli chrápanie strážnika. Jeden z mojich starších kamarátov sa k nemu doplazil po tej špinavej dlážke. Práve keď už držal zväzok kľúčov, strážnik tak silno zakrochkal, že kľúče mu vypadli a s rachotom dopadli na zem. Na sekundu sme všetci priam primrzli. Rozospatý strážnik pootvoril oči, unavene zdvihol kľúče z linolea, pomrvil sa na malom, moľami prežranom gauči a spal ďalej. Kľúče však ostali uväznené pod jeho rozkysnutým bruchom. Boli sme nahraní! V tom sme si všimli, že a otvorenom okne v strážnikovej kutici je pokazená mreža. Pokojne sa tadiaľ dalo prepchať. Problém bol v tom, že nás bolo deväť, a každý z nás sa musel preplaziť popri strážnikovi. Pozrel som sa na neho, práve mu po nose pomaly stekala kvapka potu a striasol som sa pri pomyslení, že by nás mohol chytiť. Nakoniec sme sa všetci úspešne dostali na ulicu, kde sme si zborovo zhlboka vydýchli. Najprv sme uvažovali nad veľkolepou oslavou niekde v centre, no nakoniec u každého zvíťazila túžba po domove. Rozlúčka bola ťažká. Veď za tých pár dní sa z nás stali nerozluční kamaráti. Nakoniec sa však každý musel pobrať svojim smerom. Po niekoľkohodinovom blúdení som sa ocitol pred našim domom. Videl sa mi oveľa krajší, ako keď som ho opúšťal naposledy. Vykročil som smerom ku dverám. Vtom sa otvorili dvere a uvidel som v nich známu usmiatu tvár. V tej chvíli som bol tým najšťastnejším psom na svete. Zavrtel som svojim chlpatým, už i blchami posiatym chvostíkom, a po boku svojho pána som vkročil domov.

     Keď som ten večer ležal na kožušine pred kozubom, v pamäti sa mi prehrával môj príbeh. Pozrel som sa na svojho pána a nedokázal som myslieť na nič iné. Sám tam už nechcem ísť, ale ako ho k nej dotiahnem?!

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA